Za jediné ušetrené peniaze som kúpil krásnu zlatú retiazku v peknej žltej krabičke. V ten deň - piatok, som ju ukryl do tašky a vydal sa na cestu do školy. Čakalo ma dlhých 6 hodín vyučovania, počas ktorých sa ozývali motivačné hlasy mojich spolužiakov, rady a tipy na holky, gestá a inštrukcie.
Ako sa deň blížil ku koncu vyučovania, čelo mi zalieval pot a poza môj chrbát sa ozývali hlasy "Do toho!... Urob to konečne.. Mám to spraviť za teba?" Pohár trpezlivosti pretiekol, je čas.
V triede nás bolo v tom čase okolo tucta a učiteľka. Pomaly sa otočím k mojej tajnej láske, položím žltú krabičku s retiazkou na jej stôl a nahlas prehovorím.
"XYZ, nechcela by si so mnou chodiť?" Bledý ako stena, ona bledá ako stena, ostatní červení ako repa.
"Ďakujem, ale nie." Vráti podanú retiazku späť na môj stôl.
Pozerám na ňu, ona na mňa, obaja na seba... "Môžeš si ju nechať" vrátim ju späť... "Ďakujem, ale zober si ju" odmietne. Takto to nenechám, kúpil som ju pre ňu, musí ju mať! Definitívne zavelím, nech si ju zoberie.
V triede je ticho. Dusná situácia, ktorú ešte teraz cítim. Otočim sa späť k lavici a hlavu ponáram hlboko, hlboko do topánok.
Uľavilo sa mi. Posadnutosť zo mňa rýchlo opadla a po víkende som sa postavil na nohy. Bola to prvá situácia, uvedomenie, že naše sny sa nepĺnia len podľa predstáv. Teraz sa nad tým pousmievam, či pri pozorovaní mojej malej sestry v rovnakom veku, alebo pri rozhovoroch s mojou (opäť) spolužiačkou. A pokiaľ viem, stále má tú retiazku doma odloženú ako spomienku.
Aj o tom sú... Všetky tie ženské :)